Secretum de Morgaine

Francúzština je popri latinčine jazyk, ktorý mojim ušiam okrem rodnej slovenčiny znie lahodne, jazyk, ktorý som vždy túžila ovládať. Žiaľ, zatiaľ to ostalo len pri snoch a túžbach, že raz, niekedy v budúcnosti sa prihlásim do jazykovej školy, nakúpim knihy pre samoukov a ponorím sa do štúdia. Niekoľko týždňov budem pilovať to pračudesné „chr“, prehrabávať sa stránkami užitočných fráz a pokúšať sa ich vtesnať do mojej hlavy, raz si zapnem PC a budem pozerať vo francúzštine všetky tie staručké filmy s Belmondom a spol., aby som pochytila čo najviac z prirodzeného francúzskeho akcentu.

A na čo vlastne toľká príprava? Odkedy vídam sklenenú guľu, ktorou keď potrasiete, tak sa v nej rozpúta snehová víchrica, zatúžila som pozrieť sa do mesta, odkiaľ ten prekrásny gýčovitý suvenír pochádza. Pred vyše 15 rokmi ho moja mamina priniesla z Paríža a v tom momente, čo mi aktívne pracuje myseľ a ja využívam výdobytok evolúcie zvaný pamäť, vysnívaným mestom číslo jeden, kam sa chcem podívať a stráviť tam istý čas svojho života, sa stal Paríž. Ibaže napriek tomu, že podľa štatistík patrím do produktívneho veku, moja reálna produktivita sa rovná nule a na skutočnú voyage si budem musieť počkať. Nejaký čas mi ako náhrada hádam postačí 2 hod propagačný materiál z európskej koprodukcie - Paris, je t'aime.

Do ruky beriem mapu a prstom prechádzam po miestach, kde sa odohráva 18 krátkych,  prevažne 5 minútových príbehov od 20 svetoznámych režisérov. Mená ako Joel a Ethan Coenovci, Wes Craven, Alfonso Cuarón, Gérard Depardieu, Oliver Schmitz, Tom Tykwer a ďalší, sa spojili, aby pod ich rukami vzniklo jedinečné dielo, ktoré ukáže Mesto lásky v rôznych uhloch, z rôznych pohľadov rozdielnych vekových, rasových i spoločenských vrstiev, no pritom stále budú poukazovať na to, čo všetky tieto kratučké príbehy spája - samotné mesto a láska.

Niektoré príbehy zaujmú viac, niektoré menej, je to prevažne otázka subjektívneho vkusu každého diváka, no podaktorým nemožno uprieť značnú dávku atmosféry (duchárska záležitosť Vincenza Nataliho), sympatické postavy (Coenovie časť a ich alter ego Steve Buscemi), zaujímavú formu vyrozprávania (roztomilých pár minút od Sylvaina Chometa) alebo iba surový pohľad na vec (uspávanka od Waltera Sallesa a Daniely Thomas).

Osobne najviac ma zaujal flashbackový pohľad na vznik, priebeh a rozchod vo vzťahu mladého nevidiaceho Parížana Thomasa a americkej hviezdičky Francine, ktorá do Paríža prišla preraziť vo filmovom priemysle, vyrozprávanom Tomom Tykwerom (režisér zodpovedný za môj obľúbený Parfum – Príbeh vraha). Rýchle hudobné pozadie štýlu mne neznámeho (ehm, mixované techno? Asi nie, no v tomto som vždy bola vedľa) spolu s dynamickými prestrihmi obrazu vynikajúco vytvára ilúziu spomienok, ktoré sa po Francinom telefonáte preháňajú Thomasovou hlavou, ma úplne dostali. Celkový dojem ešte viac umocnila posledná veta „I see you“.

Jednoznačne najbizarnejšie pocity a otázku, čo v takomto diele robí táto čudná vec, mi privodilo 5 minút od Christophera Doylea. Ak aj pohľad na prvý deň v práci jedného postaršieho muža a kopec Aziatiek – kaderníčok (asi) obsahoval nejakú pointu, musela ma na míle minúť. Postavy, ku ktorým som nevedela zaujať nijaký postoj, príbeh, ktorý nebol príbehom, vyvrcholenie prakticky nijaké, iba zmätený pohľad, nulové pocity po zhliadnutí.

Rada by som povedala, že zámer vytvoriť niečo fascinujúce, sa vydaril, že vzniklo jedinečné podívanie, ibaže to mierne stroskotáva na rôznej kvalitatívnej úrovni jednotlivých častí. V niektorých momentoch ani nezachytíte zdanlivo jednoduchú pointu, pretože spracovanie príbehu vás nedokázalo dostatočne vtiahnuť do deja, aby ste túžili poznať, čo sa stane s aktérmi, o pár sekúnd už ani netušíte, o čom to bolo, pri nasledujúcej časti si zas budete priať, aby to pokračovalo, s prehľadom by ste brali aj celovečerný snímok. Na samotnom konci za v 2-3 scénach spojí príbeh hrdinov z niektorých poviedok, ale v tomto ohľade by ma potešilo viac, ak by do záverečného prelínania vstúpilo čo najväčší počet postáv, keď už niečo robiť, tak zapojiť všetkých, aby výsledný efekt bol čo najsilnejší (nehovorím zas o „náhodách“ typu August Rush).

Menej býva niekedy viac, v tomto prípade určite. Osemnásť poviedok je predsa len na jedno sústo trošku priveľa, nabudúce snáď menej, no kvalitou vyváženejšie, o pár minút dlhšie a ovácie z mojej strany už nebudú také mierne, ako tomu bolo v tomto prípade.